Teším sa na spoluprácu s vami

Dlho, dlho som váhal, či sa vôbec mám pustiť do tejto témy. No akosi pomaly, postupne som kládol myšlienku za myšlienkou a nakoniec vznikol tento príspevok. No a potom nastala dilema, či ho vôbec mám uverejniť. Nuž, a ako čítate, tak príspevok je na svete. V tomto momente samozrejme ešte neviete, aký bude ďalší obsah, o čom píšem, o čo sa chcem s vami podeliť. No priznám sa, že už teraz si dovolím vysloviť prognózu, čo ma čaká, aké môžu byť konzekvencie. Pravdepodobne naštartujem svoju „sebalikvidáciu“, čaká ma paľba zo strany oponentov, odsúdenie, lynč. A bude tomu tak najmä z toho dôvodu, čo si osobne myslím, že pichnem nie do osieho hniezda, stúpim niekomu na otlak. Bude tomu tak preto, lebo sa dotknem tvrdého tabu, odkryjem, poukážem na tieň kohokoľvek, kto sa bude cítiť mnou nepekne zasiahnutý.

Zmieňujem sa o tabu. Termín tabu, sa vzťahuje k niečomu, čo je nedotknuteľné, z morálneho a spoločenského hľadiska utajované, nesmie sa o tom hovoriť, niečo, čo sa často často démonizuje. Napríklad téma sex zvykla bývať veľkým tabu pre malé deti. Tabu bolo, a možno aj je, hovoriť v partnerskom vzťahu o minulosti, o predchádzajúcich vzťahoch a podobne. Nedávno som si náhodou na YouTube vypočul rozhovor herečky pani Holubovej o tom, ako sa „tabulizovala“ téma menopauzy. A určite takýchto podobných tabu tém môžeme nájsť oveľa viac. K práve prečítaným riadkom len krátka poznámka. Určite má každý z nás svoje autonómne tabu. Toto tabu patrí len a len nám. Je to len a len naše tajomstvo, pri ktorom môžeme tak trochu a hlavne neškodne „klamať“. Veď, keď sa vás niekto opýta, kedy ste naposledy masturbovali, či ste plakali pri pochovávaní filmového Winnetoua, prípadne ste chceli niekoho za volantom trochu „prizabiť“, tak je to na vás ako odpoviete. A určite tieto tabu témy v žiadnom prípade neohrozia vašu karmu a nedôjde k nejakému nešťastiu z titulu „neodtabulizovania“ danej témy.

Ja by som chcel však otvoriť (Pandorinu skrinku) tému z iného súdka, tému zo športu a to vrcholového športu. Dovolím si parafrázovať myšlienky Dr. Jana Hnízdila, ktorý sa pohyboval vo vrcholovom športe dlhé roky, pôsobil v profitíme NAVIGARE počas Giro d´Italia ako fyzioterapeut a v súčasnosti patrí k reprezentantom komplexnej psychosomatickej medicíny.

Súčasný vrcholový šport sa bez dopingu neobíde. Vrcholné, špičkové výkony už boli dosiahnuté a športovci fyziologicky už ďalej ísť nedokážu. Avšak sponzori, médiá či spoločnosť ich neustále ženú ísť vyššie, rýchlejšie a silnejšie, ako to na konci 19. storočia vyslovil barón Pierre de Coubertin. Lenže športový ľudský potenciál nie je nevyčerpateľný. Úloha byť ešte rýchlejší či silnejší sa stáva už takmer nesplniteľnou, no je tu všade prítomný tlak sponzorov, spoločenský dopyt, ktorý potrebuje stále viac a viac a športovec je „dotlačený“ siahnuť po dopingu, aby teda „vyhovel“. A tu vstupuje do veľkej hry medicína v službách športového biznisu. A my sa stretávame s absurdnosťou, kde tá istá spoločnosť, ktorá investuje obrovské financie do boja proti dopingu, športovca do dopingu tlačí. Sme svedkami naháňačky, kedy antidopingové organizácie a výrobcovia dopingových látok „súperia“ o svoje body pod vlajkou protirečenia  – čistý vrcholový šport! 

Zakladateľ novodobých olympijských hier to v roku 1896 myslel dobre. Chcel rozvoj športu ako kompenzáciu a zušľachtenie zdravého kapitalizmu. No stalo sa vlastne to, že kapitalizmus vytuneloval šport v mene vyšších ziskov a tým nadľudských výkonov. Vrcholový šport nikdy nebude cesta ku zdraviu (prípad českých desaťbojárov z MS v Helsinkách 2005 a glukózovej infúzie pred záverečnou 1500-kou). Šport a zdravie sú atribúty rekreačného športu, ktorý sa robí pre potešenie a nie pre výkon.

Dr. Hnízdil si myslí, že boj proti dopingu je snaha udržať ilúziu, udržať systém, ktorý je neudržateľný. Pokiaľ by sme chceli vykynožiť doping úplne, tak by sa zlikvidoval vrcholový šport. A to dokopy nejde. Nemôžeme chcieť, aby bol vrcholový šport súčasne čistý. Spoločnosť si musí vybrať. Ak chceme vrcholový šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že nebude čistý. A naopak, ak chceme čistý šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že nebude vrcholový. Vrcholový šport je odrazom spoločnosti. Dr. Hnízdil si myslí, že by mohol nastať čas samotnej legalizácie dopingu. Pokrytecké divadlo by sa malo skončiť. No antidopingové inštitúcie to samy od seba neurobia. Sú súčasťou problému-systému vrcholového športu. Živí ich boj za čistotu športu a nie jej dosiahnutie. Keby priznali márnosť tohto boja, tak by vlastne prišli o obživu. Proficyklisti povinne odvádzajú peniaze na antidopingový program a súčasne istú časť financií dávajú na oddielový dopingový program. Toto medicínsky nazýva Dr. Hnízdil schizofréniou a na ilustráciu zvykne spomínať situácie, kedy cyklisti po skončení etapy nakráčajú do izieb, kde na nich čakajú stojany s vnútrožilovou výživou, megadávky vitamínov či hormón kortikotropín.

Ilustračne, aby si urobil obraz každý, spomeniem dve športovo-ideové mustry ako sa staval štát k športu v ČSSR počas zlatej športovej éry v 70-tych a v začiatku 80-tych rokoch minulého storočia.

Ø  Racionálna aplikácia anabolík prispeje k politickej propagácii športu v socialistickom štáte a k upevneniu prestíže republiky

Ø  Len málokedy sa stalo, že sa nepodarilo urobiť prestávku v dopingu včas tak, aby na súťaž vycestoval športovec pozitívny

Nie je tajomstvom, že šlo napríklad o ľahkú atletiku či vzpieranie, kde sme patrili v tej dobe k svetovej špičke. Boli však aj „odstrašujúce príklady“, boli aj dopingovo pozitívni socialistickí športovci (Šilhavá alebo Machura), ktorých prípad len manifestoval „Hnízdilovskú schizofréniu“.

Toto sú fakty, takto sa štát „staral“ o šport. Samozrejme, že túto realitu si pravdepodobne budú pamätať len súčasní 50-nici a tí skôr narodení. Čo však môžu vedieť, tušiť aj ostatní, ktorí sú aspoň trochu „športovo edukovaní“ je skutočnosť, že sa isté veci, praktiky zo športu určite nevytratili, naopak, môžu byť sofistikovanejšie, prepracovanejšie, údernejšie. Nebudem alibisticko-sebazáchovne  menovať to, čo mám na mysli, aby som u niekoho nevyvolal ihneď „lynčovaciu“ reakciu. Viem však, že viete, o čom hovorím. No a keďže som „odkojený“ kulturistikou a fitness, tak, samozrejme, sa obtriem práve o tieto fenomény.

Skôr však krátka exkurzia. Súťaž krásy, voľba Miss. Je množstvo krásnych mladých dievčat, ktoré by mohli mať potenciál zúčastniť sa súťaže krásy. Prihlásia sa, budú vybraté a čo sa stane?! Príde samotná súťaž, ktorá sa okrem kariéry najlepších missiek robí hlavne pre oko diváka. Divák musí dostať EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Preto sa misskám venuje pred a počas samotnej súťaže toľká „dizajnová“ pozornosť, aby divák dostal zaslúžený EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK.

Formula 1, samotný seriál eventov, tuning, vylepšované schopnosti motorov, dizajn, prídavné podujatia, rýchlosť, očakávané riziká. Viete si predstaviť, keby „stále“ vyzeral Formula podnik ako pred X rokmi. Kde by bol EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK?

Obdobne to môžeme povedať aj rôznych iných športoch, kde sa hranice možností výkonu a súčasne športového zážitku neustále posúvajú v duchu olympijského hesla – vyššie, rýchlejšie a silnejšie. Možno sa vám zdá, že v týchto mojich slovách teraz cítiť nádych akejsi irónie. No realita je taká, že emocionálny zážitok a emocionálny prah z podujatia kedysi mali iné parametre. V súčasnosti by sme si asi ťažko užili eventy z pred X rokov, či už Preteky mieru v cyklistike, zápas o šampióna v boxe, zimné zjazdové disciplíny, možno aj náročnosť gymnastických zostáv. Alebo taký hokej v 40-tych, 50-tych rokoch 20. storočia by možno súčasný fanúšik trávil v bufete a cez prestávku by šiel na toaletu, nakoľko EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK zo športového predstavenia by ani inú reakciu nevyvolal. Samozrejme, pre našich otcov či starých otcov to bol emocionálny Olymp.

Poďme však späť k „mojej“ kulturistike. Pre „zasvätených“ by nemal byť problém uvedomiť si a prípadne porovnať športovú, zážitkovú úroveň vrcholového bodybuildingu a neskôr aj fitness, z rokov 50, 60,70-tych a súčasnosti. Pozrite sa na prvú Ms. Olympia žien v roku 1980, Rachel McLish, a zrejme si poviete, že by jej kľudne mohla konkurovať dnešná  „vymakaná“ plážovka. Určite mohla. To by možno platilo aj o Steve Reevesovi, víťazovi Mr.Universe v roku 1950. Stále ho zasvätení považujú sa za kráľa estetiky, krásy tela, proporcií, harmónie. No jemu podobných „klonov“ (myslím to v dobrom) nájdeme aj dnes na rôznych fitness mužských podnikoch, s ktorými sa akoby roztrhlo vrece. No existuje tu aj tá „naozajstná“, súčasná, vrcholová a miestami aj s prívlastkom – neuverite brutálna – kulturistika mužov a žien. Asi len zainteresovaný aktér, rozhodca, fanúšik či fajnšmeker vie povedať, o čom to naozaj je. Ten skutočný, výkonnostne športový, vrcholný zážitok súčasnému fanúšikovi vie ponúknuť len podnik, kde sa zatajuje pri pohľade na aktérov dych, padá sánka, strieľajú emócie. Toto sa možno dialo aj fanúšikom v oných rokoch éry Reevesa resp. McLishovej. No emocionálny prah sa raketovo posunul aj v bodybuildingu. Nezainteresovaní (takto som pekne pomenoval odporcov kulturistiky, kritikov, neprajníkov alebo moderne povedané hejterov) zrejme nechápu (a ani sa im netreba čudovať) o čom kulturistický podnik je, čo je podstatou súťaženia, čo robí víťaza víťazom, aké sú súťažno-hodnotiace kritériá a pod. Jasne, predsa nemôže každý rozumieť všetkému (no keď nerozumiem, tak sa aspoň nestarám) a nemôže každého baviť všetko, mať zo všetkého EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Nemôže každý rozumieť filmom Woody Allena či majstrovstvám sveta v love rýb udicou na umelú mušku. Pri ich sledovaní sa im nedostaví EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Športovo-hodnotiace fenomény v bodybuildingu mužov a žien sú – objem, symetria, hustota, tvrdosť, vaskularita ale aj kompletná športovo-osobnostná emócia, ktorú v nás, či už ako rozhodcu alebo diváka, vyvolá vystúpenie súťažiaceho v kulturistike. Nuž a hranice výkonnosti aj v súťažnom vrcholovom bodybuildingu sa pravdepodobne budú (musia) posúvať. Otázka je, dokedy. V kulturistike rovnako platia „Hnízdilove“ postrehy zo zákulisia vrcholového športu. Kulturistické „olympijské“ krédo bude stále platiť– väčšie, tvrdšie, hustejšie či žilnatejšie, a s tým spojený čoraz väčší a väčší športový EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Šport, športový zážitok je v prípade kulturistiky tak trochu ojedinelý fenomén. Definícií športu je niekoľko. Jedna z nich hovorí, že šport je realizovaná (prostredníctvom tzv. pravidiel) forma fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti, pre vývoj zručnosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. A čo hlavne platí pre samotné športové zápolenie, pre športových súperov? Je to mnoho premenných, ktoré robia športovú súťaž krásnou, zážitkovou, nepredvídanou, plnou prekvapení. V tenise môže zvíťaziť nenasadený, vo futbale prekvapí papierovo slabší prípadne vám nenastúpi súper a vyhráte bez boja. No v kulturistike nemôžete súpera zaskočiť taktikou, zvoliť neočakávanú víťaznú stratégiu, nemôžete „vybuchnúť“, prekvapiť či sklamať ad hoc, uhrať remízu, nemôže zvíťaziť outsider …. Prosto na súťaž, pódium prídete buď ako víťaz alebo porazený. A aká teda kulturistika je?

Ø  Ako športový fenomén predstavuje akýsi štát v štáte

Ø  Steroidy samotné z nikoho neurobia šampióna kulturistického Olympu, no bez steroidov sa kráľom nestanete

Ø  Kulturistická príprava a tréning patria k tým najtvrdším a disciplínu najviac potrebujúcim disciplínam

Ø  Kulturistická súťaž sa rozhoduje hlboko v čase pred samotnou súťažou, než na súťažnom pódiu

Ø  Kulturistika nie je o svetových rekordoch

Ø  Kulturistika je impresívna podívaná (český výraz sa mi tam veľmi hodil), je to úžasný emocionálny zážitok, atrakcia, kde sa divákovi tají dych

A práve pre tieto, špecifické, športovo-súťažné a hodnotiace atribúty, kulturistika kráča svojou cestou, so svojimi nemennými premennými?! Nechajme ju preto ísť!!

Neviem ako vy, no ja som zachytil informáciu, že MZ SR sa rozhodlo riešiť nie dobrú situáciu ohľadne zdravotnej starostlivosti nášho obyvateľstva. Z ich statusov mi vyplýva, že sa na Ministerstve budú usilovať o zabezpečenie dostatočného počtu všeobecných lekárov, aby sa udržala a posilnila primárna starostlivosť. Na získanie nových, mladých všeobecných lekárov chce Ministerstvo použiť motivačný finančný príspevok. Finančný príspevok vo výške päťmiestneho čísla by mal rozbehnúť lekárovu ambulanciu, zadefinovala by sa bohatšia forma odmeňovania a vykreuje sa nová reforma poskytovania zdravotnej starostlivosti. Z tohto tzv. plánu obnovy Ministerstvo vyčlenilo pre tento účel 10 miliónov eur. Veľmi slušný balík, čo poviete?

Pozrime sa stručne na to, čo primárne predstavuje príjem, mzdu všeobecného lekára a čo môžu byť, sú, jeho motivačné stimuly. Všeobecný lekár na základe k a p i t á c i e obdrží od poisťovne mesačnú paušálnu platbu za každého registrovaného poistenca. K príjmu všeobecného lekára patrí aj úhrada za výkony nad rámec mesačnej paušálnej platby – kapitácie (preventívne prehliadky, očkovania, návštevy pacientov a pod.) Treba samozrejme podotknúť, že príjem od zdravotných poisťovní predstavuje celkový príjem lekára slúžiaci na jeho mzdu, zdravotnej sestry, materiálové náklady, prenájom ambulancie či prevádzkové náklady.

A ako sa na skutočnosti pozerá samotná Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva?

Budem ju citovať :

„Vzhľadom na charakter mesačných platieb, ktoré lekárovi poisťovňa pravidelne uhrádza má všeobecný lekár istotu základného príjmu. Tento základný príjem – kapitáciu – má lekár bez ohľadu na to, či ho v danom mesiaci registrovaný poistenec navštívil v ordinácii, či mu lekár pomohol, či na vyšetrenie čakal, či sa mu lekár venoval a snažil sa mu pomôcť alebo ho  odporúčal k špecialistom, ktorí si ho medzi sebou prehadzovali a aj tak nepomohli…

Ekonomicky racionálne zmýšľajúci lekár, ktorý chce maximalizovať svoje zisky (aj minimalizáciou nákladov), by mal po zvážení uvedených platobných mechanizmov  postupovať nasledovne:

·        snažiť sa získať a zaevidovať u seba čo najviac poistencov bez ohľadu na to, či im bude schopný pomôcť

·        mať minimálne ordinačné hodiny, aby mal denne čím menej pacientov

·        pracovať pomaly

·        neposkytovať služby nad rámec služieb, ktoré prepláca poisťovňa, pokiaľ si ich pacient nevie uhradiť v hotovosti

·        poslať pacienta k špecialistovi bez ohľadu na nutnosť konzultácie so špecialistom

·        predpisovať lieky „pre istotu“ (aj pre zisk), aby sa pacient preliečil a nemusel opätovne navštíviť ambulanciu a podobne.

V systéme kapitácie je výhodné mať veľa poistencov, no málo pacientov. Zveličene to môžeme zhrnúť tak, že súčasný systém financovania pomocou kapitácie motivuje lekára skôr neposkytovať zdravotnú starostlivosť vôbec, ako ju poskytovať efektívne. 

Je teda iba na samotnom lekárovi a jeho hodnotách ako efektívne sa rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť, keďže systém mu správny smer neukazuje.“

Nebudem teraz komentovať, analyzovať, robiť závery. Som presvedčený, že po prečítaní si urobí každý z vás vlastný obraz, názor. Nedá mi však tak trochu expresívne nepovedať, že praktický lekár svojho poistenca/pacienta spravidla lieči, no nevylieči.

Pre porovnanie sa veľmi stručne zmienim o všeobecnom lekárovi, Janovi Hnízdilovi, českom praktickom lekárovi, ktorý patrí medzi veľkých propagátorov celostnej medicíny. Dovolím si parafrázovať niektoré jeho esenciálne myšlienky :

–      Snažím sa pacientovi vysvetliť akú má chorobu a poradím mu, ako sa má v živote chovať, čo by mal zmeniť napríklad vo vzťahoch, aby to viedlo k jeho uzdraveniu

–      Nepredpisujem lieky na bolesť. Predpisujem iba lieky potrebné pre „odrazovú plochu“ a ostatné je na pacientovi a jeho následnej pozitívnej zmene

–      Nerobím nič iné, len projektujem zdravotné problémy pacienta do súvislostí jeho každodenného života

V žiadnom prípade nebudem a ani to nepovažujem za správne, aby som zaujímal nejaký postoj, či už taký alebo onaký voči práci všeobecných lekárov. Určite si svoju profesiu zvolili s tými najušľachtilejšími predsavzatiami a možno niekedy aj ideálmi, ktoré sa možno časom, praxou tak trochu metamorfovali v prázdnu dezilúziu. No verím, že NIE vždy ich chcením, či priamou vinou.

Tá zodpovednosť by sa mala určite hľadať niekde inde. V systéme, ktorý nastavil štát, ministerstvá, normy, vyhlášky, byrokracia!

A teraz mi dovoľte, aby som vám predstavil front, ktorý charakterizujú termíny – osobný fitness tréner, prevencia zdravia, nutričný kouč, fyzický kouč, osobnostný motivátor, manažér psychosomatiky. Toto sú atribúty definície OSOBNÉHO TRÉNERA FITNESS. Podľa Slovenskej komory fitness, by osobný fitness tréner mal  mať príslušné odborné vzdelanie ( športová škola, fakulta , školenie v akreditovanom vzdelávacom centre ) , vlastné skúsenosti s trénovaním , dlhoročné skúsenosti s trénovaním klientov rôzneho záberu ( vrcholoví športovci , hendikepovaní klienti , poúrazové stavy , bežná klientela) , aktívnu znalosť anglického jazyka, neustále sa edukovať, mať prehľad o tréningových školách a metódach, psychologicko – pedagogické vedomosti a základy fyzioterapie a prvej pomoci.

Dovolím si tvrdiť, že takýchto osobných trénerov fitness rozhodne máme a predstavujú zdravé a početné jadro fitness komunity. A aká je ich práca, ich úloha či poslanie? Než na túto otázku odpoviem, ešte raz si prečítajme, čo hovorí o všeobecných lekároch Slovenská spoločnosť všeobecného praktického lekárstva :

V systéme kapitácie je výhodné mať veľa poistencov, no málo pacientov. Zveličene to môžeme zhrnúť tak, že súčasný systém financovania pomocou kapitácie motivuje lekára skôr neposkytovať zdravotnú starostlivosť vôbec, ako ju poskytovať efektívne. 

Je teda iba na samotnom lekárovi a jeho hodnotách ako efektívne sa rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť, keďže systém mu správny smer neukazuje.“

A teraz si stručne povedzme, čo je podstatnou náplňou práce osobného trénera fitness:

–      Pomáha ľuďom/klientom ( ďalej LK ) nadobudnúť dlhodobú homeostázu-duševnú a telesnú rovnováhu

–      Rieši zdravotné problémy LK

–      Hľadá stratené sebavedomie, návrat silného ega LK

–      Stará sa o prevenciu zdravia a imunity LK

–      Formuje telesnú schránku, postavu LK želaným smerom

–      Manažuje cielené telesné aktivity a racionálnu výživu/stravovanie LK

–      Osobne sa venuje LK v športovom zariadení alebo komfortne v priestoroch domova/online

Teraz sa mi natíska otázka, porovnanie, kto je pre človeka „dôležitejší“?

Všeobecný lekár alebo fitness tréner?!

Dáte mi, verím za pravdu, že by nebolo korektné a férové zadefinovať jednoznačnú odpoveď. Všeobecný lekár má svoju dôležitú úlohu, svoje miesto v systéme (starostlivosti o obyvateľstvo). A rovnako má svoje nezastupiteľné postavenie v tomto smere aj osobný fitness tréner.

ALE,

prečo potom štát, príslušné Ministerstvo/á nevenuje/ú rovnakú, podobnú pozornosť aj fitness sektoru, práci osobných trénerov, fitness centrám, prevencii zdravia obyvateľstvo ako prioritného cieľa práve fitness sektora-osobného trénera fitness ?!

Prečo potom štát, príslušné Ministerstvo/á nevyčlenia finančné prostriedky pre podporu práve fitness sektora, zlepšenie ich podnikateľského prostredia?!

Prečo potom štát, príslušné Ministerstvo/á nemotivujú finančnými prostriedkami obec osobných fitness trénerov?!

Verím, že podobných PREČO by ste mi teraz vedeli vysypať oveľa viac.

Záver, výstup

Kompetentní, ktorí „rozhodujú“ o riešení diania v štáte, o prioritách, reálnych veciach buď nemajú základné, podstatné vedomosti o tom, kde je problém a ako sa má riešiť, alebo to vedia a nechcú to riešiť z nejakého dôvodu-lobby, ignorancia, bagatelizácia. V oboch prípadoch to nie je dobré a správne. Ak to bude takto „nezdravo“ pokračovať, tak sa Slováci a Slovensko ešte hlbšie prepadnú do „nezdravého“ suterénu v rámci starostlivosti o obyvateľstvo krajiny. A na záver mi dovoľte oxymoron – štát sme my

Na Slovensku však po „slovensky“